obrázek obrázek obrázek obrázek obrázek obrázek
obrázek obrázek obrázek

7/10/2017

François Cherbourg

https://town-of-salem.blogspot.cz/2017/07/francois-cherbourg.html


Přezdívka hráče: Deucalion
Jméno a příjmení: François Cherbourg, v Európe známy ako Győző Hóhér pogányok.
Stav: Slobodný
Rodina:
  • Raymond Cherbourg – starý otec
  • Solomon Cherbourg – otec
  • Véronique Langlois – matka
  • Jonathan-Louis Shareburg – nevlastný mladší brat
  • ostatní Cherbourgovci a Silverwoodovci
  • Vilmos Kárpáti – priateľ a spoločník
Rasa: Čarodejník
Věk: 31 rokov
Povolání/Kasta: Stredná trieda, povolaním vojak.
Náboženské přesvědčení: Luterán.
Portrét: Alexander Ludwig
 
http://www.imgup.cz/images/2017/07/10/cats.png

Ako vojak má, samozrejme, telo ozdobené jazvami – jedna sa mu tiahne od pravej lopatky k boku, ďalšiu má na ľavom predlaktí a malú čiarku mu nájdete aj na bruchu.
 

François je svojou náturou známy naprieč polovicou Európy, a tak väčšina ľudí už vedela, čo asi od neho majú čakať. Stal sa legendou, ktorú obdivujú mnohí, ale raz tak veľký počet osôb ho z duše nenávidí a opovrhuje ním. Všetci si už o ňom urobili jasný obrázok a potom sa čudujú, keď sa vyprofiluje ako niekto iný. Jemu to však vôbec neprekáža, pretože to len podporuje jeho auru nepredvídateľnosti. A muž, ktorého kroky nemožno predpovedať, patrí k najnebezpečnejším – neviete kedy a kde udrie, akým spôsobom dá o sebe vedieť a s akou silou. Nech je ako chce, François je v skutočnosti prostým mužom, ktorého podstatu pochopí každý. Trpezlivosť nepatrí medzi jeho cnosti, čakanie ho privádza do šialenstva a vzhľadom k tomu, že je to poriadny nervák, istota, že dôjde ku katastrofe, je celkom vysoká. Veľmi ľahko sa nahnevá - vtedy stráca všetky zábrany a len ťažko sa upokojí. Neraz sa už stalo, že pri jeho chronických problémoch so sebaovládaním sa preliala krv. Jeho muži vedia, že François je ten typ, čo si rád zašpiní ruky, ale (ak má nepriateľa) proste mu do žalúdka bodne studené železo. Nemá potrebu ťahať za nitky, koniec koncov, intrigánov a travičov považuje za slabochov a zbabelcov bojacich sa vyjsť z tieňov a postaviť sa protivníkovi zoči-voči. Nie je politikom a netúži po moci, za čo už bolo nemálo ľudí vďačných. Prečo? Zrejme preto, lebo v zmätenom Uhorsku ľudia radšej príjmu za pána svojho hrdinu ako neobľúbeného feudála. Pravda, tak ľahké by to aj tak nebolo, ale človek nikdy nevie, čo sa stane. Svet je šialené miesto. Nepotrpí si dokonca ani na sláve (hoci je pravda, že ho trochu pri srdci hreje a robí z neho arogantného človeka), skôr je to ten typ, ktorý urobí, čo po ňom chcú, i keď má svoju hrdosť a len s nepredvídateľnými ťažkosťami sa podriaďuje cudzím autoritám. Po hlave si naozaj skákať nenechá. Turci si hovoria strašidelné príbehy o Hohér pogányokovi a o tom, ako v noci behá po lesoch a svojim kordom zabíja ich mužov, deti a ženy – hlavne tie má vraj rád a ešte radšej im spôsobuje bolesť, lebo je to jediný spôsob, akým ukojí svoje hriešne chute. Samozrejme, rečiam nepriateľov a priveľkých priateľov nikdy neverte...všetci si radi prifarbia fakty. Je pravda, že François má v boji miestami brutálne metódy (reč je aj o získavaní informácií) a neubráni sa ani mučeniu, ale na také veci človek potrebuje fantáziu a on jej jakživ veľa nepojal. Už ako mladíka ho odtrhli od rodiny a poslali na výcvik do armády, odkiaľ ho cesta doviedla až do Uhorska a ako mládenec spoznal ľudí, na ktorých mu začalo záležať, ale o všetkých nejakým spôsobom prišiel. Naučil sa vystačiť si sám so sebou a na nikoho sa príliš neviazať, a preto nemá problém obetovať svojich priateľov v boji, ak by to pomohlo v nekonečnej vojne proti pohanskej Osmanskej ríši. Tých pár, ktorých by nikdy neobetoval, má v jeho srdci zvláštne miesto. François je drsný chlap v každom ohľade svojho charakteru a k šťastnému životu nepotrebuje veľa – nemá vysoké nároky ani ambície -, dajte mu koňa, jedlo, zbroj, nocľah, nejakého heretika na zabitie a bude relatívne spokojný. Ďalšie veci sú už len plusy. Ako vojak strávi väčšinu svojho života na bojovom poli alebo vo vojenských táboroch, čo znamená, že bol obklopený mužskou spoločnosťou plnou chabého správania a on sa nestal iným. Čuduj sa teda svete, že väčšinu žien, s ktorými sa ocitne v spoločnosti (a používajú ústa aj na niečo iné ako na jednu konkrétnu a veľmi príjemnú činnosť), je jeho správaním pohoršená. A jeho úprimnosť tomu tiež moc nepomáha. Ale čo, je to len ďalší dôvod, prečo by nemohol byť politikom – pretože čo v srdci či hlave, to je takmer naisto aj na jazyku. No čo, svet nie je rozprávková krajina. Väčšina ľudí, ktorá videla také zverstvá ako on alebo ich páchala, už dávno zanevrela na Boha, považujúc ho za morbídneho ignoranta baviaceho sa na ich utrpení. A François? V tomto je iný. Jeho rodičia boli katolíci, ale v Uhorsku, kde boli protestantské cirkvi striedavo utláčané i akceptované, sa on otočil katolicizmu chrbtom a konvertoval na luteránstvo. Tak si vybudoval toleranciu aj pre ostatné vetvy kresťanstva a prírodných náboženstiev, hold je aj čarodejníkom...možno o to nestál, ale je. Nikdy celkom nepochopil tie hlúpe doťahovačky medzi protestantmi a katolíkmi, veď Boh je len jeden a tie drobné cirkevné rozdiely sú nepodstatné. Zľutovanie nepozná iba pri islame a moslimoch, proti ktorým vedie takú svoju malú križiacku výpravu v pozadí treníc Habsburgovcov a Osmanov. Ako sa hovorí: „Strach je reakcia, odvaha je rozhodnutie.“ Počul tento výrok od jedného kapitána už pred dávnymi rokmi a stal sa jeho mottom, ktorého sa drží ako kliešť. François si myslí, že keby všetci vojaci uvažovali podobne, vojny by boli brutálnejšie a kratšie, ale ani jeho vlastní nie sú takej nátury – asi pre nich nie je dobrým idolom. Držia sa však inej filozofie: „Dôvera je venovaná, ale vernosť si treba zaslúžiť.“ A tak dúfa, že ho muži budú tolerantne nasledovať a nepodrežú mu pri prvej príležitosti hrdlo. To by bol totiž dosť neslávny koniec jeho heroickej postavy.
Zlozvyky: Je to sebec mysliaci viac na seba ako na druhých, taktiež je to pomstychtivý hajzel, ktorý sa vám hnusne pomstí nie intrigami, ale skôr nožom v chrbte. Trpí neustálou potrebou starať sa o svoje zbrane. Jeho osobným tajomstvom je, že má panickú hrôzu z mačiek, ktoré fakt neznáša. Taktiež obľubuje alkohol, a hoci si nahovára, že si dá vždy len pár dúškov, posledný večer sa vždycky akosi stratí v hmle neistých spomienok. Má neutíchajúcu potrebu si kontrolovať zbrane a čistiť ich.
 

Základní schopnosti:
Znalost čarodějných rituálů - teoretická úroveň, slabá praktická
Znalost bylinek

Schopnosti navíc:
Ovládnutie tela na krátku dobu (vysoká úroveň)
Pyrokinéza (stredná úroveň)
Uhranutie (nízka úroveň)

François hovorí po maďarsky, nemecky, slovensky a taktiež ovláda osmanskú turečtinu a jeden srbský dialekt, angličtinu sa začal učiť len nedávno, a tak s ňou musí neustále zápasiť. Vie dobre narábať so strelnými zbraňami, ale ďaleko lepšie mu to ide s ručnými zbraňami – najmä kordom. Nemá veľkú predstavivosť, ale zato je dobrým taktikom (čo sa trochu vylučuje), a je ochotný urobiť aj veci na hraniciach morálky a trávenia väčšiny ľudí. Čo sa týka jeho čarodejníckych schopností, využíva ich len keď v nich vidí užitočnosť, inak ich zanedbáva a viac sa spolieha na zbraň v ruke.
 

Françoisovi osud nenadelil jednoduchú cestu, určite mu nedovolil, aby mesiace a roky strávil nečinnosťou alebo ich premrhal robením vecí tak bezvýznamných, že by medzi ich realizáciou a neuskutočnením nebol takmer žiadny rozdiel. Nie, on do vena dostal svoje poslanie, ktoré sa zapíše do histórie a vďaka ktorému si ho zapamätajú budúce generácie. To však jeho otec, Solomon Cherbourg, nevedel, keď odišiel do mesta Meax ležiaceho kúsok od Paríža riešiť nie moc dôležitú záležitosť týkajúcu sa rodinného podniku, keďže v tej dobe boli Cherbourgovci ešte stále len nechutne bohatí obchodníci. Tak sa stalo, že mal uzavrieť zmluvu o predaji tridsiatich sudov kávy s rodinou Langloisovcov, ale to, čo tam objavil, stále za všetky peniaze sveta. Reč je o Véronique, dcére ich obchodného partnera, peknom dievčati, ktorému rodičia zháňali manžela z šľachtickej vrstvy. Obaja boli mladí a verili, že to, čo v jeden okamih pocítili, je pravá láska stojaca nad spoločenskými pravidlami. Nebola. Stačila jedna jediná nestrážená chvíľa v posteli a štyri mesiace nato sa Véronique objavila v Cherbourgu. Konzervatívny otec ju vyhodil z domu, pretože pod srdcom nosila bastarda a ako zneuctená žena pokazila rodine všetky nádeje na titul. Nemala kam ísť, a tak skončila pri svojom milencovi. Raymond Cherbourg zúril, pretože v tej dobe už svojmu synovi našiel vhodnú nevestu a tehotná milenka to mohla pokaziť, ale nemal na výber a prichýlil ju pod svojou strechou...aspoň dočasne. Jeho syn Solomon sa zakrátko oženil s Rachelle-Allais de Anjou a štyri mesiace nato sa 17. decembra 1661 narodil François. Ako nemanželský syn muža, ktorého žena bola vysokopostavená osoba v matriarchálnom covene, nebol v bezpečí, a preto Raymond poslal svojho vnuka a jeho matku tak ďaleko, ako to len šlo. Buď preto, alebo sa ich len chcel zbaviť. Skončili v meste Brive-la-Gaillarde, kde mala byť chlapcovi zaistená služba u generála, ktorý sa stal jeho pestúnom po tom, čo mu zomrela matka, keď mal sedem rokov. François bol vychovávaný tak, aby jedného dňa radil dôležitým mužom o pláne bitky alebo aby svojich vlastných mužov do nej viedol, ale vo vojenstve šlo neustále o to, aby dopomohol Francúzsku v ceste stať sa európskou veľmocou. No už ako 17-ročný pochopil, že to nie je preňho. Hnusilo sa mu snobstvo a korupcia vyšších tried, kde sa vôbec nehodil - chcel robiť to, čo by sám chcel a nie veci, ktoré sa od neho očakávali ako samozrejmosť. A tak si v jednu letnú noc roku 1679 zbalil iba najpotrebnejšie veci (a veľa zlata) a vyrazil na východ. Celú svoju cestu počúval ľudí, ako si šepkajú so strachom o hrozne na juhu, ktorá zrovná so zemou Viedeň, poslednú baštu Európy, a vtrhne do bohatého Bavorska alebo nebodaj zaklope na brány Paríža! Zaujalo ho to, a preto jeho cesta skončila v Uhorsku...alebo v tom, čo z neho zostalo. Krajina zdevastovaná nekonečnými trenicami nielen s Turkami, ale aj feudálmi a samozvanými kráľmi bojujúcimi proti sebe. Anarchia snáď ešte nikdy predtým nevyzerala jasnejšie. François tým bol znechutený, ale neodišiel hľadať šťastie inde, práve naopak! Zostal a rozhodol sa bojovať. Tri roky nato prišlo očakávané obliehanie Viedne a napriek tomu, že to bola katastrofa, podarilo sa Turkov poraziť a započať dlhý proces ich postupného vytláčania z uhorského priestoru. Vtedy aj napriek habsburským represívnym opatreniam konvertoval ku luteránstvu a začal si budovať meno brutálneho bojovníka proti moslimským útočníkom. Tak si vytvoril pseudonym Győző a maďarsky hovoriaci ľud k tomu ešte pridal Hóhér pogányok („Kat pohanov“). Turci sa ho smrteľne báli, kresťanská Európa uznávala a v rakúskych a uhorských zemiach bol oslavovaný ako ich záchranca a hrdina. Svoju prácu či skôr poslanie si zamiloval, bojisko sa stalo jeho zmyslom života, bol kto bol a nemusel sa na nič hrať – preto trávil na dvoroch monarchov a šľachty čo najmenej času, všetci boli falošní a napriek pocitu ich vlastnej dôležitosti, boli hlavne úbohí. Ale aj naňho raz doľahla kríza, s ktorou si musel poradiť, hoci to znamenalo opustenie všetkého, čo miloval. Svojho otca nepoznal, hoci niesol jeho meno, a na matku mal len veľmi hmlisté spomienky. Náhoda tomu chcela, že jeden z vojakov začul rozhovor na túto tému a od neho sa dozvedel o istej Arianne de Narbonne žijúcej na juhu Francúzska. A tak si François zbalil svoje veci a vyrazil na západ. Ako zistil, tá žena je jeho nevlastná sestra a porozprávala mu o jeho rodine. Poslala ho do Barcelony za ďalšou členkou rodu – tentokrát mladou Mélissou de la Guerrero -, od ktorej získal užitočnejšie informácie, ale tam jeho cesta neskončila, naopak, začala. Bojovník na hranici stredného veku sa odobral cez more do puritánskeho Salemu, kde má žiť jeho nevlastný brat Jonathan-Louis Shareburg. Boh vie, či tá cesta bude stáť za to, ale nech je ako chce, François nemohol odolať volaniu vlastnej krvi.


xxx


Žádné komentáře:

Okomentovat